Bagatelizácia hodnoty ľudského života a sebazničujúce správanie mladých

 

Bagatelizácia hodnoty ľudského života a sebazničujúce správanie mladých

Résumé – Anna Kováčová

Vedecký pokrok a ilúzia všemohúcnosti človeka sú príčinami nevídaného oslabovania hodnoty ľudského života. Feminizmus povýšil potrat na právo; globalizáciou antikoncepčnej mentality sa prešlo od výnimok k zovšeobecneniu morálne neprípustných praktík. Ideológia relativizmu a subjektivizmu znefunkčnila rodinu. Stúpla rozvodovosť, rastie počet psychických porúch u detí a mladistvých. Pod tlakom lekárskych disciplín sa i samotná politika dostáva do zajatia ideológií, a tak k rozbíjaniu rodiny prispieva napokon aj samotné zákonodarstvo. Chýbanie jednoznačných kritérií – morálnych, etických i legislatívnych – vedie k ďalším posunom, ale i k rastu psychických porúch.

Celosvetovo narastá problém suicidality. Suicídium (z latinského sui caedere, zabiť sa), zámerný a premyslený čin ukončenia vlastného života, etymologicky príbuzné s homicídiom, je akt absolútnej transgresie, v rebríčku hodnôt situovaný na najvyššom stupni zákazov daných človeku. Ak počet suicídií narastá, sociológovia radia hľadať súvislosti, zamerať sa nielen na psychogenézu, ale i na sociogenézu suicidálneho skutku. Analýzy súčasnej explózie existenciálnej depresie vidia na pozadí depresií práve ilúziu „všemohúcnosti človeka“. Ten sa v opojení výdobytkami vedy neváha púšťať do ďalších transgresií, od abortu k eliminácii všetkého nežiadúceho, k selekcii embryí, k bioetickým aberáciam, k“ plodeniu“ deti zo skúmaviek, embryonálnej selekcii a pod., zabúdajúc, že i nemožnosť identifikovať medzigeneračné väzby spôsobuje tzv. genealogickú neistotu“ a plodí úzkosť (termín známy z práce s adoptovanými deťmi). Uvoľnenosť morálnych kritérií, neistota, strata pôdy pod nohami tak stupňujú krízy adolescencie, poruchy správania i sebadeštruktívne správanie mladistvých.

Riešením je len zmena postojov v zmysle nápravy, čo v náboženskej terminológii značí pokánie. K nemu nás vyzývajú proroci dnešnej doby. Vráťme sa k ich prezieravým inštrukciám (Evangelium Vitae, Humanae Vitae, Donum Vitae, Christifideles laici, študujme ich. V praxi len „zosúladené konanie všetkých bojujúcich za život“, „sexuálna kontrarevolúcia“- (v praxi šírenie prirodzených metód regulácie pôrodnosti) môžu viesť k náprave.


Vďaka za pozvanie na diskusiu dnešného večera, ktoré som osobne veľmi rada prijala. Téma “Zápas o život„ je témou dnes aktuálnejšou ako ktorákoľvek iná a je i mojou životnou prioritou, krédom, hlavnou motiváciou v povolaní matky i lekárky.

Pri mojej práci niekedy priam rukolapne môžeme vidieť súvislosti medzi znevažovaním hodnoty ľudského života vo všeobecnosti a jeho dôsledkami: potrebou liečenia duševných zranení a stavov vyžadujúcich odborné, psychoterapeutické i farmakologické zásahy. Sú to skutočnosti našej každodennej praxe. Tí, čo prichádzajú do kontaktu so zraneniami detských pacientov, najmä s duševnými, môžu tu veľa povedať, podať veľa argumentov poukazujúcich na závažné dôsledky znevažovania hodnoty ľudského života, teraz i v budúcnosti na nasledujúcich pokoleniach.
Pri tejto téme v prvej časti – skôr teoretickej – by som chcela trochu pouvažovať nad otázkou: Prečo toto oslabovanie, bagatelizácia hodnoty ľudského života dnes nadobúda až také rozmery?

V druhej časti by som predniesla niektoré skúsenosti z psychiatrickej praxe a v závere by som sa pokúsila predložiť niektoré návrhy, postrehy, náčrt riešení z môjho pohľadu.

I. Prečo toto oslabovanie, bagatelizácia hodnoty ľudského života dnes nadobúda až také rozmery?

Iste, nemožno popierať, že oslabovanie hodnoty ľudského života je a bolo vždy prítomné v dejinách vinou ľudskej prirodzenosti, násilia, nenávisti, konfliktných záujmov vedúcich k vojnám, masakrom, ba až genocídam, či vôbec pre túžbu po nadvláde jedného človeka nad druhým. Avšak dnešná spoločnosť hodnotu ľudského života znevažuje v minulosti neprípustnými a nepoznanými spôsobmi. Popieranie hodnoty života nadobudlo nové aspekty v prvom rade rozšírením potratovej mentality, ktorá v kolektívnom vedomí priniesla doslova zatemnenie: Závažný priestupok nadobudol charakter „práva“, a tu bolo v hre tzv. právo ženy, matky, nositeľky života a jedného z dvoch hlavných pilierov rodiny. Pravdaže, veľa tu urobil feminizmus, ktorý sa zrodil ako reakcia na únik mužov od ich manželskej a otcovskej zodpovednosti v spoločnosti. Tá následne splodila tento model militantného feminizmu. No individualistické a egocentrické požiadavky žien neboli dobrou odpoveďou. Ideológia, podľa ktorej žena, ak chce byť naplno sama sebou, musí pracovať ako muž, má dosiahnuť rovnakú úroveň moci a pod., je založená na princípe, ktorý neguje genetické danosti a dáva do popredia výsledok identity vybudovanej kultúrou. Je to však v podstate hlboký útok na ženu a na človeka ako takého, dotýka sa priamo totožnosti človeka, dokonca jeho podstaty, rozdielnosti muža a ženy po každej stránke. Dozvuky sú nespočitateľné: na deťoch, v spoločenskej organizácii, v právnych štruktúrach.

Nedá mi teda, aby som nezačala práve touto priam nežiadúcou tematikou feminizmu a abortu, ktoré sú na počiatku ďalších sociálnych pohrôm: rozvodovosti, rozpadu rodiny, straty istôt dospievajúcich i početných transgresií proti životu v iných formách.

Počiatkom uzákonenia potratu v Európe v nekomunistických krajinách bola osobná dráma niekoľkých percent žien skutočne v ťažkej situácii, ktorým sa povolila výnimka. Tu myslím na sedemdesiate roky v západnej Európe, vynechajúc počiatok tragédie potratov v 20-tych rokoch 20. storočia v leninskom ZSSR a následne v jeho satelitoch, ktorá sa však rozšírila v celej Európe. Od tejto prvej transgresie sa s úskokom, ľsťou prešlo k ďalším a početným nasledovným úchylkám. Pár percent výnimok, znásilnených žien, osôb v krajnej núdzi, či v ohrození na živote, ktorým sa mali hľadať iné cesty pomoci, bolo impulzom k ďalším nevídaným posunom, čo spôsobilo otras v prekračovaní hraníc dovoleného a zakázaného. To nastalo najprv v oblasti lekárskych profesií s vývojom smerom k tomu, o čom by sa nám niekedy ani nesnívalo. Súčasne však badáme i významné narastanie výskytu psychických porúch, depresií, výchovných problémov a ťažkých následkov na deťoch, sebadeštruktívnych pokusov v nevídaných rozmeroch: Verili by sme, že suicídiá sa blížia k počtu úmrtí v dôsledku autohavárií? Skúsme sa zamerať na súvislosti, veď suicídium (z latinského sui caedere, zabiť sa), zámerný a premyslený čin ukončenia vlastného života je etymologicky príbuzné s homicídiom: Je to akt absolútnej transgresie v rebríčku hodnôt situovaný na poslednom stupni zákazov daných človeku!!

I v tomto poslednom prípade, neobjektívne určovanie toho, čo je dobré a zlé, čo je spravodlivé a nespravodlivé na základe nie večne platných noriem, ale napr. podľa konsenzu väčšiny, vedie k banalizácii skutku, ktorý bol v minulosti považovaný za najťažší prečin…

Možno povedať, že spoločným menovateľom a počiatkom súčasných trangresií sú rôzne ideológie: subjektivizmus, relativizmus, hedonizmus. Dvadsiate storočie prinieslo sexuálnu revolúciu s jej nedozernými následkami. Čoraz expanzívnejšia pornokultúra vedie k degenerácii ľudskej sexuality. Príčinou bagatelizácie ľudského života sú i nesmierne zisky spoločností, ťažiacich z pornokultúry, z farmaceutického a zábavného priemyslu. A mnohé ideológie (relativizmus a subjektivizmus) sú vo svojej hlbokej podstate a endemicky plodom americkej kultúry, ktorá sa presadila bez predkladania objektívnej pravdy. Za normu správania sa pokladajú len vlastné pocity a potreby.

Táto ideológia relativizujúca hodnoty, nastoľujúca falošnú slobodu bola potrebná ako prvá, aby sa v širokej miere mohli v praxi uplatniť praktiky znehodnocujúce ľudský život a prinášajúce zisky… Spochybnili by sme zrejme aj Pytagorovu vetu, ak by prijatie matematických právd malo praktické dôsledky – a len vtedy by sa rozpútali debaty o jej platnosti (Williams Th. V diele „Stavať na pevnom základe“).

Avšak relativizmus a individualizmus bez morálneho konsenzu či ignorovanie etiky vedie i ku katastrofám v iných oblastiach – sme toho svedkami: Pokles morálnej autority štátov sa prejavuje v čoraz častejšej bezmocnosti riadiacich inštitúcií udržať stabilitu a pokoj v mnohých oblastiach sveta, i na miestnej úrovni. Samotné zákony trhu sa bez etiky rúcajú, ak organizácia finančného trhu umožní jednotlivcom podnikať nad právny rámec bez akýchkoľvek morálnych princípov, kupčiť s rizikami, obchodovať s legislatívami, zadĺžovat druhých, či zarábať na stratách anonymných jednotlivcov. Kolaps najmocnejších sa prejaví zbedačením najchudobnejších. Pri otázkach všemocných financií sme na tieto súvislosti akosi citlivejší, chápavejší, ako pri otázkach života, ktorý je krehkým darom. Tu však platia rovnaké zákony: chýbanie etických kritérií vedie do záhuby, ku kolapsu, morálnemu, demografickému, napokon i ekonomickému. Riešením je len návrat, náprava, v náboženskej terminológii pokánie.

Smutno preslávený Američan dr. Nathanson, a následný konvertita, neporovnateľný príklad súčasníka v zmene postoja a v skutkoch pokánia to vyjadruje vo vyznaniach svojho obrátenia slovami, ktoré rada citujem: „Potrat je dnes obludou nepredstaviteľnej veľkosti, ktorú po tom, čo sme ju vykŕmili 50 miliónmi ľudských životov, len ťažko môžeme zatlačiť naspäť do klietky. No predsa“, tvrdí, „je to našou úlohou…Herkulovsky sa o to usilujme.”

Prečo? Právnym odobrením potratu a rozvojom lekárskych odborov biomedicínskeho bádania sa od počiatočnej výnimky potratu prešlo ďalej, k odmietaniu všetkého nežiadúceho, nepredvídaného a nenormálneho, k eliminácii bytostí pred narodením pre hendikep, k morálne neprístupným praktikám v oblasti prenatálnej diagnostiky, genetického inžinierstva, k eticky kontroverzným praktikám umelého oplodnenia a či matiek – nosičiek, pričom vývoj pokračuje rovnakou logikou smerom k eutanázii. V okolnostiach globalizácie sa i samotná politika dostáva do zajatia pod tlakom lekárskych profesií, je stavaná pred problémy dané vedeckým pokrokom, pred uzákoňovanie postupov, ktoré sú síce teoreticky možné, ale morálne nesprávne.

O týchto praktikách budeme počuť iste v ďalšej prednáške – tu iba narážam na súvislosť, pozoruhodnú z hľadiska mojej profesie: otvorenie „Pandorinej skrinky“, úsilie o všemohúcnosť bez akýchkoľvek zábran podľa prísľubu: „Budete ako Boh“, či hra človeka na učňa – čarodeja, vzbudzuje ďalšie nežiadúce fenomény pozoruhodné z hľadiska sociológov, či psychiatrov.

Osobitne markantne sa tu prejavuje ďalší závažný priestupok proti životu: fenomén stúpajúcich depresívnych porúch v populácii a s ním súvisiace narastanie suicidality. Zodpovednosť za vlastný osud bez opory plodí úzkosť, ilúzia všemohúcnosti spôsobuje v človekovi závrat… Analýzy súčasnej explózie existenciálnej depresie vidia na pozadí depresií práve túto ilúziu vlastnej všemohúcnosti. Depresia, ktorá sa stáva chorobou 21. storočia, má v pozadí oslobodenie sa od tradičných hodnôt (tvrdí súčasný sociológ Ehrenberg). Je chorobou človeka bez vodcu, núteného preberať zodpovednosť za svoj vlastný osud, pre ktorého pojmy autorita a zákaz nemajú váhu ako kedysi. Za depresiou sa skrývajú i vážne pocity insuficiencie: únava z nárokov dnešného spôsobu života, zo zmätku sveta, v ktorom vládne mnohorakosť kritérií. Je teda zaujímavou konštatácia, že depresia číha práve na toho, ktorý stojí pred ilúziou, že všetko je možné: Nie sú to natoľko ako kedysi ubíjajúce pocity viny človeka, zmietanie sa v bolesti z prekročenia dovoleného a zakázaného – to akoby sa dnes sčasti vytrácalo, (k čomu svojim podielom prispievajú neraz dokonca i psychiatri a psychológovia – tzv. psychologizmus). Prirodzený morálny zákon a zákony spoločnosti sú v nesúlade a pocity viny sa zmazávajú, tiež bagatelizujú. No nastupuje choroba človeka bez vodcu, bez kritérií, bez oporných bodov, žijúceho v nezakotvenosti a podliehajúceho existencionálnemu prázdnu. Nevidíme tu istú zákonitosť, ak depresia sa stáva najnaliehavejším problémom 21. storočia?

Bagatelizácia a sebazničujúce správanie mladých – k problému suicidality a porúch správania.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie zomiera na samovraždu promile populácie sveta. Index suicidality sa v krajinách Európy i Ameriky pohybuje v rozmedzí 10 – l5 dokonaných samovrážd na 100 000 obyvateľov a je výzvou k systematickej prevencii auto deštruktívneho správania. ( Na našej klinike, už orientačné zhodnotenie s diagnózou „Stav po pokuse o samovraždu“ poukazuje na ich relatívne vysoký podiel v databáze liečených detí a adolescentov, je ich asi jedna desatina z hospitalizovaných).

Suicidálne konanie vždy ostáva záhadou. V každom prípade, suicidálny akt je výrazom tragédie, ktorá sa odohráva na scéne hlbokej beznádeje. Je to však akt podmienený najrôznejšími faktormi, skrýva udalosť či prežité okolnosti, ktorých pôvod je neraz veľmi nejasný, dokonca i samotnému pôvodcovi. Neslobodno však zabúdať, že je komplexne podmienený, hovoríme o psycho – i sociogenéze sucidálneho skutku. Aj účinnosť terapeutických zásahov v prípade pokusu o suicídium bude závisieť v značnej miere od toho, či sa berie do úvahy táto mnohorozmerná podmienenosť suicidálneho aktu. Zmysluplné riešenia sú preto možné, ak aj celkovo zmeníme postoje k životu a k jeho hodnote. Každý mladý človek, ktorému neboli výchovou poskytnuté limity, stanovené mantinely, bude trpieť pre tento nedostatok, bude ním poznačený. Čo potom povedať o spoločnosti, ktorá nemá pevné limity a kritériá? Ako dieťa nemá múdrosť, aby si samo ochránilo a zaistilo život, nerozlišuje nebezpečné od bezpečného, dobré od zlého a život od smrti, ak mu škodí prílišná sloboda, tak je to aj v spoločnosti samotnej.

V celosvetovom meradle alarmujúco narastá počet suicidantov medzi mladistvými. V posledných troch desaťročiach neúmerne stúpol a vysoká mortalita adolescentov, zaznamenávaná od roku 1980 v mnohých krajinách sveta, začala byť natoľko znepokojujúca, že sa stala prioritou zdravotnej starostlivosti vo vyspelých európskych krajinách. Predchádzanie tragických následkov svojvoľného konania samovraždy s následnými stratami ľudského potenciálu je naliehavá aj preto, že u veľkej časti mladých tu nejde o skutočnú túžbu zomrieť, iba o úsilie prerušiť taký spôsob života, ktorý prináša mnohoraké utrpenie a nemá hlbší zmysel.

Ak však dnes spoločnosť už i pomocou zákonov legalizuje útoky na život, na základné hodnoty, na rodinu, ak systematickým (i protináboženským) tlakom zmazáva prirodzené kritériá súžitia, narastá suicidalita, prepadanie alkoholu a psychoaktívnym látkam, podliehanie dobrodružstvám ohrozujúcim morálnu a telesnú integritu i budúce potomstvo. Narastá počet psychicky hendikepovaných jedincov. Je to zákonité.

Dôsledkom antikoncepčnej mentality je i znefunkčnenie rodiny. Rozvodovosť stúpa priamo úmerne so stúpaním užívania antikoncepcie. Rozvod je pre dieťa traumou, zvyčajne ťažko prežívanou skúsenosťou. Udávané štatistiky nás nepovzbudia: (už i na katolíckom Slovensku rozvody po 25 rokoch manželstva vzrástli za posledných 15 rokov štvornásobne), neresti Západu dobiehame míľovými krokmi, už i u nás sa každé 3. manželstvo rozvedie…. Banalizácia rozvodu ako spoločenského javu vytvára v dôsledku jeho frekvencie dojem, že ide o normálny jav. Rozpad rodín má za následok osamelo žijúce matky a deti bez otcov, čo narúša základné sociálne tkanivá. V deťoch z rozpadnutých rodín sa ochromuje základný pocit istoty, dôvery v možnosť lásky, dôvery v život. V mnohých to podmieňuje pocit nezmyselnosti života, pretože sklamania v láske, nedostatok a chýbanie opory v rodičoch, sklamania z príkladu tých, ktorí sa mali milovať ako prví, poranenia lásky sú tými najzraňujúcejšími momentmi a príčinami psychických porúch! Všetky tieto prechádzajú našimi ambulanciami: prežité hádky a nezhody rodičov, neraz až hororové, rekompozície rodín, dôsledky nevery, neúcty, všetkých možných hriechov, ťažkých hriechov rodičov na deťoch, ba až prejavy kriminality rodičov voči deťom, šikana, nechcené tehotenstvá, týranie, znásilenia….

Ak dnes mnohí odmietajú rodinu a celoživotné spojenie ženy a muža manželskou zmluvou, úlohu otca a matky, pokračovanie rodu či výchovy, ak popierajú nutnosť regulácie sexuality, jasne stanovených obmedzení – (napr. predmanželského, či mimonamželského sexu, rešpektovanie základných morálnych pravidiel), dôležitosť rodinného spoločenstva, identifikovateľných medzigeneračných väzieb, a pod., vedie to následne psychologicky zrozumiteľne ku krízovým stavom adolescentov: veď práve v dospievaní mladý človek bytostne potrebuje vedieť: Kto som, odkiaľ pochádzam, kde sú moje korene, kam idem? Potrebuje sa zaradiť do medzigeneračného reťazca…Ak sa mu to nedarí, ak je tu vážne narušenie, stráca pôdu pod nohami….A preto nefunkčná narušená rodina je hlavným zdrojom ochorení, s ktorými sa stretávame na Klinike detskej psychiatrie.
Len z čisto epidemiologického hľadiska rôzne štatistické ankety poukazujú na výskyt abnormálnej rodinnej situácie pri poruchách správania adolescentov (myslí sa tu na abnormálnosť v porovnaní so sociálnou normou). Psychologické ťažkosti spojené s dospievaním sa pridružujú k rôznym ukazovateľom rodinnej patológie: rozvod alebo chronické rodičovské nezhody, duševná choroba rodiča, nestabilita rodičov a pod. Či už ide o samovražedné pokusy, toxikománie alebo o psychopatické konanie, všetky prieskumy poukazujú v týchto prípadoch na často sa vyskytujúcu patológiu rodiny.

A tak napr. v skupine adolescentov – suicidantov býva veľmi vysoké percento 1) rodinných rozchodov, konfliktov rodič-dieťa, samovrážd rodičov, rôzna patológia u rodičov, alkoholizmus a pod. Býva prítomná i veľmi vysoká “úroveň nespokojnosti” vo vzťahu k rodičom: deti ich vnímajú ako priveľmi prísnych, príliš neprístupných alebo nadmerne zasahujúcich.. Celkovo možno povedať, že čím je správanie sa adolescenta patologickejšie, úchylnejšie, tým neuspokojivejšie sú vzťahy medzi ním a jeho rodičmi.

Pre adolescenta je tiež charakteristické, že je osobou, ktorá sa vehementne dožaduje autonómie a individuality, zároveň však zostáva hlboko zviazaná rodinnými putami, ktoré boli vytvorené v detstve. V tzv. “kríze dospievajúceho” sa úloha rodinných vzťahov, rodinná štruktúra a osobnosť rodičov zreteľne prejavujú navonok ako jej určujúce faktory.
Veľa hovoriace sú i skúsenosti s adoptívnymi deťmi: poukazujú, že v rovine identifikácie je úplná absencia informácií o biologických rodičoch zdrojom intenzívnej úzkosti dieťaťa. Dieťa si kladie najviac otázok ohľadom jeho vlastných rodičov: chcel by o nich mať informácie, poznať ich vek, profesionálne zameranie. K informáciam, ktoré sa často naliehavo vyhľadávajú zo strany adoptovaných, patria okolnosti opustenia biologickými rodičmi a túžba poznať ich. Skutočnosť, že adolescent biologických rodičov nepozná, je evidentným útokom na jeho ” bazálny narcizmus”, do základnej identity… vyvoláva v ňom tzv. ” genealogickú neistotu”.

Kladiem si tu teraz teda otázku: Aká je neistota jedincov splodených umelými zásahmi, technikami fecondatio in vitro, detí zrodených v skúmavke, na objednávku, vyselektovaných? Detí – plodov umelých a technických vymožeností?!

Súhrnom tu vo všeobecnosti možno povedať, že pri početných poruchách správania mladých viazaných na rodinný kruh, či pri socializovaných poruchách správania, únikoch k alkoholu i drogám, pri depresívnych a neurotických stavoch, ktoré vo vystupňovaných situáciach vedú k pokusom o suicídium, je v pozadí nedocenenie hodnoty života, jeho zmyslu, nejasnosť perspektív, zacielenia a predovšetkým, nedostatočne jasné kritériá, ktoré má dieťaťu a dospievajúcemu poskytnúť rodina. Sú tu nefunkčné manželstvá, nepripravení rodičia, nestanovené presné kritériá.
K bagatelizácii hodnoty ľudského života ešte niekoľko filozofických poznámok odborníkov: sociológa a psychoanalyticky orientovaného psychiatra, súčasníka Antarellu, a sociológa Durkheima, autora slávnej štúdie o suicídiu (1897).

Individualistické chápanie pojmu slobody, poňatie slobody bez spojenia s pravdou, nástojenie na „slobode“ má svoje dôsledky. Možno sa čudovať narastajúcemu suicidogénnemu prúdu, kladie otázku Antarella, ak smrť predchádza narodeniu, ak je v zákonoch nepriamo povolená selekcia detí, ak sa eutanázia povolí zákonmi, ako môže v mladom človeku pretrvávať predstava, že ľudská osoba a ľudský život predstavujú tie najvyššie hodnoty? Fenomén suicidality treba hodnotiť i v tomto spoločenskom kontexte. Hoci suicidálny čin má svoj pôvod v individuálnom rozhodnutí, je aj istým spoločenským javom. Je to dôsledok, že naše občianske, sociálne a iné zákony nemajú jednoznačný rešpekt pred ľudským životom.
O týchto skutočnostiach hovorí už pred sto rokmi aj známy francúzsky sociológ Emil Durkheim, že stav spoločnosti ako takej – a jej súčastí – poskytuje „determinovaný kontingent dobrovoľných úmrtí“. Povedal, že v suicidálnom skutku neprevažujú osobné motivácie, práve v istom slova zmysle, akoby spoločnosť samotná páchala suicídium prostredníctvom jej členov. Sociogenéza a psychogenéza suicidálneho aktu si neprotirečia. Ich pohľady sú komplementárne, dynamické a navzájom sa dopĺňajú. Nemožno poprieť, že kultúrne a sociálne premeny sa prejavia na rozličných úrovniach konania jednotlivca, i suicidálneho, hoci vždy tu majú veľkú váhu osobnostné komponenty a medziosobné vzťahové relácie.
No ak naše občianske, sociálne, a iné zákony nemajú jednoznačný rešpekt pred ľudským životom, ak ani samotný význam zákona nie je dostatočne integrovaný v povedomí liberálnej spoločnosti, ktorá sa riadi iba relativistickými kritériami, čo povedať o takejto spoločnosti? Symbolická organizácia zákonov, umožňujúca žiť a spájať sa v spoločnosti, sa rúca aj vtedy, ak právo postupne stráca svoju objektívnu a univerzálnu dimenziu a stáva sa len akýmsi sprievodcom našich zvyklostí. Namiesto práva vládne komfort indivídua. Môžeme toto akceptovať?”

richádzame teda k záveru, že podstatou súčasných ohrození ľudského života nie sú umelé potraty, eutanázia alebo klonovanie. Tie sú len jej najviditeľnejšími a najotrasnejšími plodmi. Podstatou negatívnych prejavov proti životu je strata vedomia veľkosti a nedotknuteľnosti ľudského života, stvoreného na obraz Stvoriteľa a jeho zákonov. Ide o vzburu proti samému Bohu.


II. Aké sú riešenia : Sexuálna kontrarevolúcia.

Ak hľadáme nápravu, možno by sme mali viac hovoriť o dôsledkoch čoraz expanzívnejšej pornokultúry, ísť tu do dôsledkov, hľadať korene a hlavné príčiny, reťaz zla, ktorá je za ničením ľudského života a degeneráciou ľudskej sexuality. Mali by sme konať i konkrétne, aj zákonmi, v boji proti kultúre smrti. Tu by sa mali všetci zodpovední politici, mimovládne pro-life i rodina ráznejšie spojiť a zakročiť. Zákony sa dajú meniť v jednom mesiaci, návyky sú niekedy výsledkom správania niekoľkých generácií.

A mali by sme dôsledne počúvať prorokov dnešnej doby. Ignorujeme ich a uspokojujeme sa povrchnými argumentami, zámerne šírenými, tak, aby vyhovovali našim predstavám a potrebám. Podliehame predsudkom, nezostupujeme do hĺbky, akceptujeme rafinovanú manipuláciu médií a reklamy, a prepadávame vlastnej povrchnosti, či podsúvaným názorom.
Termín Kultúra smrti je nerozlučne spojený s veľkým mysliteľom, humanistom a pápežom, uznávaným všetkými vzdelancami 20. storočia, pápežom Jánom Pavlom Veľkým. Práve on sa vydal na križiacku výpravu 20. storočia, do boja za život: Na tomto mieste by som chcela pripomenúť slová jeho kľúčovej encykliky Evangelium vitae. Niektoré jej vyjadrenia, ak ich skutočne premeditujeme a vážne precítime, by nás mali osloviť, ba priam až otriasť! Ak v nej hovorí až o možnom „páde civilizácie a jeho nedozerných dôsledkoch”, sú to zaiste veľmi silné slová. Vyzýva nás všetkých, ktorí veria v hodnotu života viac ako kedykoľvek inokedy, aby sme sa „zosúladenou spoluprácou“ usilovali zabrániť katastrofe, pádu civilizácie… To nie sú to prázdne slová, nie je to patetické vyjadrenie, ale realita. Nepripomína úpenlivé volania veľkých starozákonných prorokov? Tých, ktorí predpovedali pády dávnych civilizácií, zajatí, pustošení… Proroci existovali a existujú, a skúsenosti sa po tisícročia opakujú, ako i pády civilizácií v dôsledku mravnej skazenosti…

Evangelium Vitae (čl. 91) hovorí i o tom, že „ochrana a podpora ľudského života je potreba mimoriadne naliehavá v prítomnej chvíli, keď „kultúra smrti“ agresívne napáda „kultúru života“ a často sa zdá, že má nad ňou prevahu” (čl. 87) .

O aktuálnosti a o prorockom charaktere mnohých dokumentov učiteľského úradu Cirkvi sa môžeme presviedčať aj v iných oblastiach. Ak by sme ich bližšie poznali, zarazila by nás ich prezieravosť: Na okraj výstražný príklad – encyklika Rerum Novarum Leva XIII. v roku 1891, ktorá sa prorocky pozerá na otázku robotníckej triedy. Poslúchnutie jej prorockých výziev mohlo byť odvrátením pohromy komunizmu a jeho hrôz.

A čo povedať na margo encykliky Encykliky Humanae Vitae z 68. roku ? V čase vyjdenia bola priam zemetrasením, i v cirkevných kruhoch, pretože v nej Pavol VI. jednoznačne povedal „nie“ antikoncepcii. Ale po štyridsiatich rokoch od jej vydania, sú tu nedozerne dôsledky jej neprijatia: Globalizácia antikoncepčnej tablety, narastajúce bioetické problémy, narušené ponímanie hraníc začiatku ľudského života, katastrofálny demografický pokles, strata populačnej rovnováhy medzi národmi, vážne dôsledky ekonomické…Humanae Vitae bola prorockou encyklikou, poskytovala celostný pohľad na človeka, pohľad Cirkvi, „expertky“ na problémy ľudstva. Sledujeme pokračovanie, vývoj smerom k eutanázii, k „pomste za potrat“ v kultúre násilia a smrti.
A ak nás udivujú, ba priam šokujú možné bioetické úchylky. Pripomeňme si pred dvadsiatimi rokmi kardinálom Ratzingerom podpísanú inštrukciu Kongregácie pre náuku viery Donum vitae, Dar života. Vznikla v roku 1987. Sú v nej opäť vážne varovné signály proroka, hodného Jeremiáša…V jej troch hlavných častiach sú:

  1. Vysvetlenia vzťahujúce sa na ľudské embryo,
  2. na umelé zásahy do procesu ľudskej reprodukcie a
  3. výzvy verejným činiteľom a zákonodarcom vo vzťahu k daným otázkam.

Predkladá morálne kritériá pre biomedicínsky výskum i požiadavky, aby výdobytky vedy a techniky boli ponechané v službe človeku. Limituje teoreticky i prakticky možné, ale morálne neprípustné zásahy v sfére počiatkov života. Biomedicínsky výskum, asistovaná reprodukcia, manipulácie s ľudským embryom a podobné úkony sa netýkajú len tkanív a orgánov, ale aj duše človeka a nastoľujú etické i právne problémy. O ďalších dvadsať rokov tu máme (už dnes badateľné) výsledky dvadsaťročnej praxe „nepolepšiteľného „ ľudstva!?

Je tu i apoštolský list O úlohe laikov (Christi fideles laici), list pápeža s tvrdou nacistickou a komunistickou skúsenosťou v živote, hovoriaci o potrebe angažovania sa laikov vo verejnosti, verejnom živote, v politike, tak aby aj svetské skutočnosti boli osvetľované svetlom viery.

Čítajme a študujme tieto dokumenty a ich argumenty, prekladajme ich do jazyka prístupného Božiemu ľudu a buďme vnímaví na súvislosti, zasadzujme sa za eticky prístupné spôsoby regulácie pôrodnosti. Buďme vnímaví na tieto súvislosti, aby sme sa ako laici v každom smere, či v otázkach sociálnych, či v otázkach bioetiky zasadzovali za zákony, ktoré človeka postavia do stredu hospodárskeho a sociálneho života.


Životný štýl podľa Donum Vitae hodný nasledovania

Prirodzené plánovanie rodičovstva nepredpokladá len poznanie metódy, ale aj životný štýl často nevyhovujúci mentalite „sveta“. Jeho prívrženci chápu život ako dar, a všetko v ňom ako milosť. No tajomstiev a záhad života sa chcú zmocniť i rozumom. Cit si vážia ako nenahraditeľný kompas, nie je im však najsmerodajnejším ukazovateľom. Slobodu považujú za úžasnú vec, no možnosť vlastného rozhodnutia chcú zosúladiť s Božou vôľou. Najvzácnejšie kvality pozdvihujúce človeka na úroveň Boha nechcú zneužiť proti Nemu, a nestavajú sa na Jeho miesto. Vedia, že radosť z prítomnej chvíle má aj svoj rub, no práve preto ju nenechávajú prejsť pomimo. Vedia, že momenty žitia si možno vychutnať i v drobných potešeniach, a tak ponukám života nedajú zapadnúť vinou nepozornosti, ospanlivého pohodlia, neprebudeného cítenia…Neuprednostňujú výkon, ale pravdivosť, nie silu moci, ale trpezlivosť, nie len krásu tela, ale hodnoty ducha. A nadovšetko si cenia lásku… Ak dnes na manželov z každej strany číhajú nepravdivé náuky a lož, ak sú nebadane vedení k násiliu na svedomí a vystavovaní zvodom každého druhu – chcú im pomáhať. A tým, čo idú za nimi, po mnohorakých vlastných skúsenostiach chcú ukázať schodnejšie cesty, aby sa vyhli nástrahám a nepoblúdili …

Konštatácie z diskusií školiteľov Billingsovej metódy vo Francúzsku pri príležitosti 40. výročia encykliky Humanae vitae v časopise Famille Chrétienne sú cennými poznatkami aj pre nás:

  • Kritériá Humane Vitae možno uplatniť len vďaka podrobnému poznaniu prirodzených metód plánovaného rodičovstva, z ktorých je najúčinnejšia Billingsova metóda. V súčasnom stave vedeckých poznatkov je jednoznačne najschodnejšia.
  • Je isté, že práve nedostatok jasného poradenstva je dôvodom tzv. „neúčinnosti“. „Nie metóda je neúčinná, nedostatočné je pedagogické a duchovné poradenstvo pri jej aplikácii. Všetci v tomto smere musíme urobiť veľký krok dopredu.“, konštatujú školitelia vo Francúzsku.
  • K pojmom menšieho zla a manželskej čistoty dodávajú: „ Humanae Vitae nadiktovala princíp, ktorým sa treba riadiť. Avšak len vtedy sa dá manželský život žiť v čistote a premyslene, ak sa pojem“ čistota manželského života“ dvojici skutočne hodnoverne a správne vysvetlí. Bez možnosti takéhoto prístupu k zodpovednému rodičovstvu sa nedá žiť v čistote; nároky cirkevnej náuky by sa mohli stať zbytočne zaťažujúcimi až neúnosnými! Práve jasne a presne osvojená Billingsova metóda je cestou premysleného života v čistote.“ Účinnosť metódy bola dokázaná na širokých výskumoch a Svetová zdravotnícka organizácia ju zaraďuje medzi najúčinnejšie metódy regulácie pôrodnosti. Hodnotí ju ako metódu s 99%-nou účinnosťou, ak je správne podávaná a aplikovaná.“ „Ak má niektorá dvojica ťažkosti pri používaní Billingsovej metódy, je veľmi pravdepodobné, že metóda jej bola vysvetlená nedostatočným spôsobom. Nie je možné naučiť sa ju bez pomoci skúsených a akreditovaných školiteľov.

Kontakt na autorku: annakov.habov@gmail.com
Klinika detskej psychiatrie DFNsP v Bratislave, Limbová 1, tel. 59371 108

 

Leave a Reply

You must be logged in to post a comment.