Peter Saunders: Príčiny homosexuality

Peter Saunders: Príčiny homosexuality

Zmena pohľadu

Prístup lekárov a verejnosti k homosexualite sa za posledných niekoľko desaťročí dramaticky zmenil. Až do roku 1967 bol vo Veľkej Británii akýkoľvek homosexuálny styk trestným činom, v súčasnosti je trestný len pre osoby pod 18 rokov. V roku 1973 vyradila Americká psychiatrická asociácia homosexualitu zo zoznamu psychických porúch. Zmena verejnej mienky bola aspoň čiastočne spôsobená sústavnou kampaňou homosexuálnej lobby, ktorá homosexuálnu orientáciu prezentuje ako biologicky podmienený, neovplyvniteľný, normálny variant sexuálneho správania. Preto sa snažia získať postavenie menšiny a byť zrovnoprávnení v zamestnaní, sociálnom zabezpečení, práve sobášiť sa a vychovávať deti. Homosexualita sa stáva témou bežnej konverzácie, gayovia sú vykresľovaní ako normálni vo všetkých smeroch a nesúhlas s ich správaním ako motivovaný strachom, obmedzenosťou alebo nenávisťou.

Príčiny

V 19. storočí bola homosexualita chápaná ako príznak morálnej degenerácie, psychická choroba alebo vrodená porucha. V 20. storočí sa za možné etiologické faktory začali pokladať hormonálna nerovnováha, psychosociálne vplyvy a biologické faktory. Pri skúmaní týchto oblastí má vedecká objektivita len malú šancu na uplatnenie, lebo sa každý bude snažiť interpretovať výsledky tak, aby súhlasili s jeho názorom. Novinári navyše v snahe o senzáciu podávajú verejnosti často skreslené informácie.

Je homosexualita geneticky podmienená, alebo je to len dôsledok výchovy? Má biologickú alebo psychosociálnu podstatu? Ak má pri jej vzniku význam vrodená dispozícia aj výchova, tak akú úlohu hrá pri osvojení si homosexuálneho životného štýlu osobné rozhodnutie? Keď médiá prinesú ďalšiu senzačnú správu, treba sa najprv opýtať niekoľko dôležitých otázok.

1. Sú výsledky výskumu replikovateľné?

Desaťročia akceptovaná Kinseyho správa, ktorá udávala 10% výskyt homosexuality sa ukázala ako nereprezentatívna, viac ako štvrtinu súboru tvorili väzni. Ukázalo sa, že skutočný výskyt je okolo 1–2%.

2. Čo na to hovoria vedci?

Keď bol objavený údajný gén pre homosexualitu, tlač to uvádzala ako fakt, zatiaľ čo články vo vedeckých časopisoch boli oveľa opatrnejšie.

3. Mohli iné faktory ovplyvniť výsledky?

Ak kľúčová štúdia dokazujúca, že homosexualita je dedičná, získavala členov súboru cez homosexuálne časopisy, ťažko hovoriť o nezaujatosti. Alebo, zmenená štruktúra mozgu môže byť spôsobená inými faktormi ako sú sledované v štúdii, napríklad AIDS.

4. Je dokázaná priama príčinná súvislosť?

Je zmenená štruktúra mozgu príčinou alebo dôsledkom sexuálnej orientácie?

5. Nie sú tvrdenia príliš zjednodušujúce?

Ľudská sexualita je zložitý vôľou riadený proces, na ktorý sa len ťažko dajú preniesť fakty získané pozorovaním zvierat.

Vplyv dedičnosti

1. Hormonálne mechanizmy – zistilo sa, že pohlavné hormóny, majú už pred narodením vplyv na vývoj mozgu a tým aj na vývoj sexuálnej orientácie. Samičky potkanov, ktoré boli ešte pred narodením umelo pod vplyvom samčích pohlavných hormónov a samčekovia, ktorí boli hneď po narodení kastrovaní, mali sexuálne správanie typické pre opačné pohlavie. Viaceré štúdie u ľudí však ukazujú, že 99% homosexuálov má normálne hladiny pohlavných hormónov a medzi ľuďmi s vrodenými chybami pohlavných orgánov nie je vyšší výskyt homosexuality ako v bežnej populácii.

2. Štruktúra mozgu – ku vzniku tejto teórie viedli opäť štúdie na hlodavcoch. Zistilo sa, že samčekovia a samičky sa líšia veľkosťou istých jadier v hypotalame (časť mozgu zodpovedná okrem iného za sexualitu). V roku 1991 sa zistilo, že hypotalamické jadro INAH3 je menšie u žien a homosexuálov, ako u heterosexuálnych mužov. Bol však použitý len malý štatistický súbor a väčšina homosexuálnych mužov neskôr zomrela na AIDS (možná príčina?).

3. Genetické štúdie – porovnávali sa v nich jednovaječné dvojčatá oddelené od narodenia (rovnaké gény, rôzna výchova) alebo jednovaječné dvojčatá s dvojvaječnými (rôzne gény, rovnaká výchova). Aby bola štúdia hodnoverná, musí byť použitý dostatočne veľký súbor, jeho členovia by mali byť náhodne vybraní, meranie individuálnych rozdielov musí byť presné, musia byť použité primerané štatistické metódy na interpretáciu výsledkov. Štúdií tohto typu bolo veľa, ale žiadna nespĺňala všetky kritériá.

V roku 1993 Hamer publikoval, že našiel na X chromozóme (oblasť Xq28) päť markerov a začalo sa hovoriť o X–viazanom géne homosexuality. Pri opätovnej analýze sa zistili chyby štatistického spracovania výsledkov.

V roku 1995 dvaja vedci publikovali, že transplantovali vínnym muškám gén, ktorý zmenil ich orientáciu na homosexuálnu, ťažko sa však dajú preniesť na človeka.

Dá sa povedať, že gény môžu mať, spolu s inými faktormi, vplyv na homosexuálnu orientáciu, ale o nemožno hovoriť priamej dedičnosti.

Vplyv prostredia

1. Spoločnosť – tradície, náboženstvo a politika tvoria rámec pre správanie, ktoré je spoločensky akceptovateľné a prirodzené. Existujú národy, kde je homosexuálne správanie také zriedkavé, že preň ani nemajú názov vo svojom jazyku. Tak isto, v západnej kultúre pred 19. storočím je veľmi málo zmienok o dlhšie trvajúcom homosexuálnom vzťahu.

2. Rodina – väčšina teórií o výchove sa zameriava na vzťah rodič–dieťa. Homosexuálni muži často mávajú dominantné matky a slabých, odcudzených alebo nepriateľských otcov. Vznik homosexuality u žien podporuje zlý vzťah medzi matkou a dcérou. Moberlyová tvrdí, že homosexuálna orientácia je výsledkom nedostatočnej lásky osoby rovnakého pohlavia v detstve. Nie je vybudovaná heterosexuálna identita a dieťa neskôr trpí nedostatkom sebavedomia a strachom zo zlyhania v heterosexuálnych vzťahoch. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom môže byť narušený aj smrťou alebo rozvodom. 18% homosexuálnych mužov a 35% žien stratilo rodiča do veku desať rokov. Pre porovnanie, u heterosexuálov je to 9% a 4%.

3. Rovesníci – vybudovanie homosexuálnej identity trvá určitý čas. Väčšina prepubertálnych detí sa pokladá za heterosexuálov. Ak dieťa „vyčnieva“ z kolektívu, do ktorého patrí (kvôli výzoru, správaniu), začlení sa medzi deti opačného pohlavia a ľahšie sa s nimi zžije. Toto môže viesť k zmätku v sexuálnej identifikácii v puberte.

Začlenenie sa medzi homosexuálov je často únikom z konfliktov, obrana pred bolesťou z odmietnutia a jediná možnosť nadviazať kontakt s inými ľuďmi. Veľa priateľov a dlhotrvajúci vzťah sú často faktorom, ktorý ľudí láka a drží v homosexuálnej komunite.

Zmena heterosexuálnej orientácie na homosexuálnu je komplexným problémom. Myšlienka, že homosexualita je geneticky daná a nezmeniteľná, uľahčí ľudom, ktorí sú zmätení v sexuálnej identifikácii, vstup do homosexuálnej komunity.

4. Morálka – svedomie dieťaťa sa vyvíja pod vplyvom rodičov a môže byť nedostatočne vyvinuté alebo otupené, hlavne keď sa mení morálka spoločnosti. Keď bola homosexualita pokladaná za niečo abnormálne, vyskytovala sa zriedkavo. Teraz, keď je homosexualita považovaná za normálny jav, situácia sa otočila.

Úloha osobného rozhodnutia

Existujú námietky proti modelom vrodenej predispozície a výchovy a argumenty pre názor, že homosexualita je len jedna z možností, pre ktoré sa treba rozhodnúť. Všetci vieme, že máme určitú zodpovednosť za náš osud. Nie sme len genetickými strojmi ani prázdnymi stránkami, na ktoré sa píšu len naše skúsenosti. V určitom bode sa každý homosexuál musel rozhodnúť, či bude žiť s osobou rovnakého pohlavia. Nesmieme však ignorovať úlohu vrodenej predispozície a výchovy. Dedičnosť, prostredie aj osobné rozhodnutie majú svoj podiel. Toto by nás malo viesť k pokornému a otvorenému postoju k novým poznatkom, svedectvám skúsených poradcov a homosexuálom.

Zdravotné riziká

Sexuálne aktívni homosexuáli sa líšia od heterosexuálnej populácie v sexuálnej promiskuite, sexuálnych technikách a zneužívaní návykových látok, čo môže nepriaznivo ovplyvniť ich duševné aj telesné zdravie. Napriek populárnemu mediálnemu obrazu homosexuálnej monogamie je dlhodobá vernosť medzi partnermi veľmi zriedkavá. Menej ako 10% homosexuálov zažije viac ako 10 rokov trvajúci vzťah, 75% gayov uviedlo, že malo za život viac ako 100 partnerov, z ktorých celá polovica boli úplne neznámi ľudia. U lesbičiek sú tieto údaje podstatne nižšie, ale stále sú výrazne nad priemerom heterosexuálov žijúcich v manželstve. Sexuálne praktiky gayov (orálny a análny styk) sú považované za vysoko rizikové pre pohlavne prenosné choroby, ktorých výskyt výrazne prevyšuje heterosexuálnych mužov. Homosexuálni muži v San Franciscu užívajú marihuanu a barbituráty 3–krát, alkohol 7–krát, kokaín 8–krát a LSD 16–krát častejšie ako kontrolná skupina heterosexuálov.

Z psychických porúch sa u homosexuálov častejšie vyskytuje závislosť na alkohole (3–krát), pokusy o samovraždu a depresie (12–krát). Často sa uvádza, že uvedené rozdiely sú odrazom ich diskriminácie, ale v komunitách, kde je homosexualita najviac akceptovaná, sa tieto odlišnosti ešte zvýrazňujú. Z telesných chorôb sa najviac vyskytujú poranenia a infekcie konečníka. Vysoké je riziko sexuálne prenosných chorôb – rôznych parazitov (améby, giardie, vši, svrab), vírusov (hepatitída A,B, HIV, herpes) a baktérií (kvapavka, chlamýdie, syfilis). Kondómy pred nim chránia len čiastočne a, paradoxne, práve najrizikovejšie skupiny ich využívajú najmenej.

To, že majú homosexuáli ako skupina vyšší výskyt uvedených problémov, však neznamená, že všetci trpia podobným spôsobom a kvalita mnohých vzťahov sa dá ľudskými mierami porovnať s heterosexuálnymi.

Biblický pohľad

Za posledných 20 rokov sa rozšírilo uznanie homosexuálnych vzťahov v určitých kresťanských kruhoch na západe. Vzniklo Hnutie kresťanských gayov, ktoré hlása, že „je úplne zlučiteľné s kresťanskou vierou nielen milovať príslušníka rovnakého pohlavia, ale aj túto lásku naplniť sexuálnym vzťahom“. Ako argument uvádzajú napríklad R1,26–27, kde apoštol Pavol hovorí, že muži zamenili prirodzený styk so ženami za protiprirodzený, a keďže pre ľudí s homosexuálnou orientáciou je prirodzené mať styk s príslušníkmi rovnakého pohlavia, hrešili by pri heterosexuálnom…

O homosexuálnej orientácii niet v Božom Slove ani zmienky. Napriek tomu nachádzame po celej Biblii striktné odsúdenie akéhokoľvek pohlavného styku mimo heterosexuálneho manželstva. Homosexuálny styk je väčšinou uvádzaný ako príklad najväčšej zvrátenosti – napríklad 3M 18,22: „Nebudeš ležať s mužským pohlavím ako sa líha so ženou; to je ohavnosť“. Bol jednou z príčin zničenia Sodomy (odtiaľ starší názov „sodomia“) – pozri 1M 19,1–29. Podľa Starého Zákona je homosexuálny styk jednoznačne hriechom, bez ohľadu na to, či sa odohrá po vzájomnom súhlase dospelých ľudí.

Rastúca akceptácia homosexuálnych vzťahov medzi kresťanmi sa dá pripísať populárnej teológii „lacnej milosti“, ktorá zdôrazňuje milosť na úkor skutkov, podceňuje význam pokánia a nevyžaduje zmenu správania.

Kresťanský prístup

Ako sa majú zachovať kresťania s homosexuálnou orientáciou? V prvom rade si musia uvedomiť, že budú určite náchylnejší na pokušenie ako ostatní ľudia. To znamená, že budú potrebovať viac Božej milosti, aby obstáli. Je diametrálny rozdiel medzi pokušením (homosexuálnou orientáciou) a hriechom (homosexuálnym pohlavným stykom). Veríme, že Ježiš, ktorý bol tiež pokúšaný (Žid 4,15), žije v nás prostredníctvom svojho Ducha. Každé pokušenie sa dá prekonať (1Kor 10,13) a ak svoje hriechy vyznáme, On nám odpustí (1J 1,9). To však nie je ospravedlnením pre pokračovanie v hriechu. Pokušenie je podobné ostatným druhom sexuálneho pokušenia, s ktorým sa bežne stretáva, s rôznou úspešnosťou, veľa kresťanov. Homosexuálna lobby považuje odolávanie tomuto druhu pokušenia za pokrytectvo, ale Božie Slovo označuje sebaovládanie (zdržanlivosť) ako jeden z darov Ducha Svätého (Gal 5,22–23).

Väčšina odborníkov tvrdí, že homosexuálna orientácia je nemenná ako farba očí alebo pokožky. To však jednoducho nie je pravda. Existujú štúdie, ktoré ukázali, že 5–ročná behaviorálna psychoterapia sa dosiahla zmenu sexuálnej orientácie u 65% pacientov. Problém je v tom, že väčšina homosexuálov v dnešnej spoločenskej atmosfére necíti potrebu zmeniť sa a psychológovia veria v jej nemennosť, v dôsledku čoho sa o to málokto pokúša, chýbajú informácie, a preto si všetci myslia, že sa to nedá. Kresťan má navyše v sebe moc Ducha Svätého, ktorá dokáže veľké veci.

Napriek tomu zmena orientácie nemusí nastať. Jediným kresťanským východiskom je potom život v celibáte. K naplneniu ľudského života nie je sexuálny život potrebný. Ježiš žil najnaplnenejší ľudský život vôbec, hoci sa nikdy neoženil. Pavol povzbudzuje slobodných, aby tak aj ostali. Ženatí / vydaté budú trpieť v tele a starať sa o veci svojich partnerov, zatiaľ čo slobodní o veci Pánove (1 Kor 7,25–35).

Tí, ktorí tento druh pokušenia nepoznajú, musia mať vo vzťahu ku kresťanom s homosexuálnou orientáciou veľa trpezlivosti a pochopenia, zároveň však pevne stáť za biblickými pravdami, napomínať a viesť ich k pokániu. Treba si uvedomiť, že Boh považuje každý, nielen sexuálny hriech za zlý. Sexuálny hriech ľahko vyvolá ostré odsúdenie, ale treba si spomenúť na príbeh o Ježišovi a žene pristihnutej pri cudzoložstve (J 8,1–11). Cirkev nie je galériou svätcov, ale skôr nemocnicou pre hriešnikov.

Vo vzťahu k neveriacim homosexuálom sa treba zbaviť všetkých odsudzujúcich postojov a modliť sa, aby mohli spoznať odpustenie a milosť Ježiša Krista. Treba sa pripraviť na silný odpor a zosmiešňovanie zo strany homosexuálnej lobby, ak homosexuálne správanie verejne odsúdime.

Literatúra:

Peter Saunders: Homosexuality – the Causes; Nucleus, CMF, October 1997, s.19–28

Peter Saunders: Homosexuality; Christian Choices in Healthcare, Inter–Varsity Press, 1995, s.202–210