PharmDr. ThLic. Mária Raučinová – Žena (nielen) pre ženy

PharmDr. ThLic. Mária Raučinová – Žena (nielen) pre ženy

Ak sa vytvorili aj v politike miesta pre ženy, a vraj sa museli znásobiť, aby mali rovnaké čísla a šance ako muži, potom ich do tej politiky aj posuňme. Ako? Prečíslujme. A to nie hocijaké ženy, ale naše. S našimi prorodinnými hodnotami, čestné , charakterné, vzdelané, so znalosťou cudzieho jazyka. Ktorých ďalšou výhodou je, že už majú odrastené deti, a teda viac času angažovať sa pre veci verejné.

PharmDr. ThLic. Mária Raučinová

Mária, spoznala som vás v Nemecku na konferencii s medzinárodnou účasťou ženskej organizácie Andante. Čím vás pritiahlo toto nadpolitické ženské hnutie a čo bolo vaším prínosom preň?

Išlo vtedy o  zaujímavý seminár o ženskej spiritualite v nemeckom Reute. Bola som jednou z organizátoriek, keďže v tom čase som pôsobila v medzinárodnom výbore Európskej aliancie katolíckych ženských organizácií (Andante). Toto medzinárodné fórum je jedinečné svojím dialógom medzi kresťanskými ženami Východu a Západu. Delenie sme, samozrejme, zrušili. Išlo iba o symbolické delenie na krajiny s komunistickým či socialistickým dedičstvom a krajiny slobodné, no v istom zmysle poznačené západným liberalizmom. Rozhovory medzi jednotlivými predstaviteľkami ženských organizácií niekedy doslova iskrili. Veľa som sa pri nich naučila. Uvedomila som si, že pod totalitným systémom sme sa odučili pokojne prijímať názory iných (hoci aj nesúhlasné). Vyplývalo to z ustavičnej vzbury proti komunistickým metódam. Ženy zo Západu nás zas, naopak, pozorne počúvali a boli zvedavé na naše argumenty viery. Tak sme sa učili navzájom počúvať aj argumentovať. To všetko v atmosfére špecifickosti ženského pohľadu na cirkev, spoločnosť, politiku, i vlastný životný príbeh. Priznám sa, že som získala väčšiu odvahu formulovať svoje postoje, neskrývať sa iba za katechizmus a učiteľský úrad Cirkvi, ale podávať svoju vlastnú prežitú kresťanskú skúsenosť.

Vyštudovali ste farmáciu, pracovali ste vyše desať  rokov vo svojom odbore, potom vás oslovili médiá a písanie, momentálne ste zase „naspäť“. Majú tieto dve cesty akýsi súvis? Ako sa spájajú vo vašom živote?

Obidve zmeny boli nedobrovoľné, ale napokon prijaté ako Božia ponuka pre mňa. Až spätne vnímam význam tejto prepojenosti. Farmácia a prírodovedné vzdelanie mi veľmi pomohlo v redakčnej práci,  najmä v aktuálnych otázkach bioetiky. Ten dynamický rozvoj morálnych problémov v bioetike sa ešte vtedy nečrtal tak výrazne, ako za posledných päť – desať  rokov. Takže mi veľmi pomohlo moje vzdelanie pre hlbšie a dôkladnejšie chápanie biologických súvislostí a neskôr sa pridalo teologické štúdium, ktorému vďačím za dôkladnú morálnu prípravu, ktorá mi pomohla zorientovať sa v etických dilemach. Práca  v Katolíckych novinách, hoci sa zdá z určitého spoločenského hodnotenia ako nevýznamná, mi priniesla množstvo kontaktov a priateľov. Vďačím jej za neoceniteľný osobnostný rast.  Každé verejné písomné formulovanie myšlienok pomáha dotvárať vlastný postoj, vkladá doň zodpovednosť pred širším publikom, učí prijímať kritiku, brániť sa pýche z popularity, a najmä vnútorne som pociťovala bázeň pred dopadom toho, čo som napísala. Nikdy som nevedela odhadnúť, ako to na čitateľa zapôsobí. Naučila som sa byť v  ustavičnej prosbe, aby Pán „doviedol do konca dielo“, ktorého som sa stala súčasťou. Odchod z redakcie po 15 rokoch zaujímavej práce bol pre mňa prekvapením. Ale aj tu sa treba pýtať, či človek vôbec má právo zotrvať či prilipnúť k nejakej práci. Po odchode som sa cítila trochu ako pútnička, o ktorú sa Boh postará. Vrátila som sa k pôvodne vyštudovanému odboru – farmácii, prednášam študentom a hľadám si opäť vzťah k svojej práci.

Lieky z lekárne proti chorobám tela či literatúra ako liek pre dušu. Máte túžbu ľuďom pomáhať. Aké ste mali ohlasy na vaše články?

Nepatrí sa to hodnotiť mne. Musím sa priznať, že pravidelne sa mi ozýval istý  kňaz, ktorý mi dával najavo, s akou opovážlivosťou si dovoľujem formulovať teologické myšlienky. Napokon som pochopila, že tohto človeka rozčuľovalo, že nedostáva priestor v novinách on. Vždy ma potešilo, keď mi čitatelia zavolali, ako je možné, že som napísala presne to, čo oni cítia a ďakovali mi, že som to sformulovala za nich. Vtedy som pochopila, že Duch môže naozaj zjednocovať. Istá pani sa dokonca sťažovala, že som plagiátorka, lebo som napísala myšlienky, ktoré ona údajne niekde prednášala a že som si zrejme zohnala jej nahrávku. Tak to ma najprv vyviedlo z miery, ale potom som si uvedomila, že „my nie sme úplnými majiteľmi myšlienok“. Naše duše spája niekto iný.  Niekoľko ráz sa mi stalo aj to, že som rozvíjala tému, ktorú o pár týždňov spomenul pápež.  V redakcii si túto prorockú rezonanciu všimli. Vo všetkej skromnosti, brala som to ako znak jednoty Cirkvi. Mne zase pápeži (Ján Pavol II., Benedikt XVI, alebo aj František) odpovedali na všetky moje vnútorné otázky. Tiež o tom asi netušili J.

Vaše slová a duchovné výpovede svedčia o sčítanosti  i teologickom vzdelaní autorky. Čo je vašou srdcovom témou, o ktorej najradšej uvažujete a potom ju aj pretavujete do písaných slov?

Existovali v mojom živote obdobia, keď som doslova hltala duchovnú literatúru. Hľadala som v nej odpovede na môj život, na udalosti, ktorých riešenie som nenachádzala len tak v Písme alebo katechizme. Čítala som dovtedy, kým sa niečo vo mne nerozsvietilo. Do noci, znova do noci a potom som prežívala slasť z toho, čo som pochopila. Bolo mi úplne jasné, že nejde o moje vlastné rozumovanie. Bolo to svetlo, ktoré dalo do pohybu rozum. Jednoznačne to vnímam ako dar. Teológia je podľa mňa nádherná náuka, ktorá sa nedá porovnať s nijakou vedou. Bez preháňania, je to zjednocujúca „melódia“ rozumu, duše, myslenia, citov. Viem to porovnať, pretože som študovala aj farmáciu, kde sa zapája iba určitá časť ľudských mohutností – tá racionalisticko – analytická.  Teológia je syntéza celého vnútra. Samozrejme, mám na mysli teológiu ako skúmanie v atmosfére  viery, a vieru, ktorá je  rozumovo zdôvodnená.  Moja srdcová téma je človek ako osoba, a ešte zvlášť osobnosť ženy. Kým prvú tému sa mi podarilo pretransformovať do článkov, druhej som ostala dlžná. V redakcii nemali o ňu zvláštny záujem. Pravdu povediac tejto téme –„ žena“ – ostáva dlžná aj sama Cirkev. Aspoň tak to vnímam. Možno práve preto sa tak dobre darí dnešnému feminizmu.

Jedna moja kamarátka – tiež s doktorátom z istého teologického odboru raz poznamenala, že je umenie vyštudovať toto a uchovať si aj osobný vzťah s Bohom. Poznáte sa osobne s Pánom Ježišom?

Každý teológ a aj veriaci človek príde do fázy pokušenia, pochybností, sklamania vo vlastných radoch. Bez toho by však jeho viera nebola „ukutá“. Niekedy to bolí, a veľmi. Ale vedieť zniesť bolesť človeka vždy posunie dopredu. Ak unikáme pred všetkým utrpením, nikdy sa nerozvinieme. Či sa osobne poznám s Pánom? To je otázka na tvrdo. Myslím, že o to sa usiluje najmä on. Hľadá ma celý život. Charles de Foucould povedal, že medzi Bohom a človekom je akoby tanec. Raz urobí krok on, raz človek. Nádherná metafora!  Ja sa nechávam v tanci viesť – ako správna žena. A dobrý tanečník vie rozprúdiť krv v žilách.

Okrem novín, vede,  liekom a knihám ste dlhý čas venovali aj svojim dvom deťom a manželovi.  Čo majú radi oni?

Všetko, čo nie je teológiou a farmáciou J. Nečudujem sa im. Rodina vždy má byť aj prostredím, ktoré človeka donúti zmeniť tému. Manžel je zameraný technicky, dcéra je lekárka, syn študuje architektúru. My sme taká komplexná jednotka. Iba spolu sme všestranní. Rodina je v tom úžasná, že nikto nie je dokonalý sám osebe. Potrebujeme sa navzájom a to si uvedomíme vždy až vtedy, keď niekto odíde na dlhšie z domu. Dcéra sa vydala, odcestovala do zahraničia a veľmi mi teraz chýba jej motivujúci pozitívny prístup k životu. Po každom človekovi ostáva medzera. To si len myslíme, že môžeme  jeden druhého nahradiť. Nie nadarmo Boh tvorí originály. Nemám rada, keď niekto vychvaľuje, akú má úžasnú rodinu. Som radšej pri zemi. V rodine je mnoho zápletiek a horúcich chvíľ. Keby človek nemal vôľu, viac ráz by to už vzdal.  Ale treba vydržať. Vernosť je najúžasnejšia čnosť. Žiaľ, tak málo cenená. V konečnom dôsledku prináša istotu a šťastie.

Nedávno ste dostali ponuku kandidovať za stranu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti do Európskeho parlamentu.  S akou víziou a pocitmi ste ju prijali?

Nikdy som sa stranícky neangažovala. A ani som si nemyslela, že budem vtiahnutá do politiky. A zase,  v krízovej situácii mi pápež František pomohol pri rozhodovaní, keď povedal „správny kresťan sa mieša do politiky“. Situácia ma donútila vziať túto ponuku, pretože v poslednom období cítim, že prichádza nová totalita. Ľuďom sa vnucuje kultúra, s ktorou nesúhlasia, falošné hodnoty, manipuluje sa s človekom pod rúškom pekných slov – tolerancie. Tí, ktorí sme zažili neslobodu v socializme, sa prirodzene bránime novej neslobode. Vo Výbore pre rodovú rovnosť prežívam neustále mávanie jedinými správnymi ľudskoprávnymi názormi. Žiaľ, často namierenými proti človeku a spoločnosti. Nikdy by som ich neodmietala, keby som vnímala ich dobro. A  pritom je zase zneužitá žena. Nie je možné, aby som sa nezamiešala, ak ide o túto moju tému. Európa potrebuje ženy, ktoré nebudú zmýšľať iba jednoliato feministicky. Ktoré nebudú požadovať práva, ktoré ženu v jej vnútri zraňujú a ničia (reprodukčné práva, práva na potrat a antikoncepciu). Ženy sa stávajú  tovarom, na ktorom sa otáča biznis. Nechápem, ako s tým niektoré môžu súhlasiť. Veď je to v skutočnosti poníženie do špiku kosti. Neupísala som sa žiadnej strane, len som sa  dala do služieb dôstojnosti ženy. Moja kandidatúra je ponukou „vidieť feminizmus inými očami“. Chcem zostať pravdivou ženou  bez politického štylizovania sa.

S kým by ste rada spolupracovali v prípade zvolenia a na ktoré oblasti práce by ste sa vrhli?

Všetko bude závisieť od rozloženia politických strán po voľbách. I od konkrétnych osobností poslancov. Sám človek veľa nezmôže, ale niekedy môže svojimi myšlienkami inšpirovať druhých, rozprúdiť diskusiu, posunúť dialóg o určitej téme. Právomoci Európskeho parlamentu sú oklieštené oproti Európskej komisii. Preto hovoriť o pravej demokracii je nadsadené. Trápia ma rôzne lobistické praktiky, kontrola informačného priestoru, financovanie takých aktivít, ktoré idú proti ľudskému životu.  Európsky Výbor pre práva žien a rodovú rovnosť tiež neodráža pravdivo spektrum názorov žien. Určite by ma ľudia zaradili medzi konzervatívny prúd. Ale ja sa necítim tak. Podľa mňa sa totiž modernizmus vo svojich výstrelkoch už vyčerpal. A ukázal, že nepodáva dlhodobé pozitívne riešenia pre ľudí. Občania sú unavení, zmätení, strácajú normu v morálke i vo vede. Túžia po vnútornej harmónii. Aj keď z môjho pohľadu nenájdu na tomto svete absolútne šťastie, predsa len usporiadaný život a dodržiavanie morálnych hodnôt poctivo vyargumentovaných v súčasnom kontexte im dáva podmienky na rozvoj a predpoklad šťastia. Nepovažujem to za návrat do minulosti, ale za skúsenosť, ktorá nás nanovo núti zvažovať . Teda ide o niečo nové, nie zakonzervované.

Ako vidíte vy dnešné ženy na Slovensku? Čo je našou devízou a kde máme limity?

Spektrum našich žien je široké, ťažko to pár vetami zhodnotiť. Naše ženy sú ambiciózne a obetavé. Niekedy oveľa hrdinskejšie ako niektorí muži.  Myslím, že sa nemôžu sťažovať na nerovné postavenie. Ak niečo pokrivkáva, tak je to predstava, že žena, ak si ma vydobyť isté kompetencie, musí byť taká súťaživá a prierazná ako muž. Ale tak to nie je. Žena vkladá iné hodnoty do spoločnosti. Empatiu, oduševnenie, nezištnosť, zmysel pre spoločenstvo a tímové rozhodovanie. V skutočnosti má oveľa bližšie k demokracii, ako muž, ktorý sa vyznačuje individualizmom. Nie som podporovateľkou kvót v rozhodovacích funkciách, ale som za zmenu myslenia, za viac ženských podnetov v politike (pozor nie zženštilých!). Čo sa týka limitov, tie si treba poctivo priznať. Nemôžeme ignorovať svoju biológiu a umelo sa vyrovnať mužom. Potrebujeme hľadať „svoj ženský priestor“ všade, kde sa nachádzame. Biológia, ktorá poznačuje aj našu psychiku, nám prináša mnoho výhod. Spolupráca a deľba moci, a tým aj solidárnosť a deľba zodpovednosti, schopnosť znášať aj neúspech v produkcii, pretože pre ženu je dôležitejší človek a ľudské vzťahy ako  zisk a veci, väčšie nasadenie za život, za súdržnosť rodín a spoločnosti, zmysel pre pochopenie slabých a ľudí na okraji spoločnosti. Všetky tieto jedinečné ženské vlohy treba posilňovať a nie dokazovať, že neexistujú alebo sú len výmyslom kultúrnych predstáv o žene a mužovi. V tomto sa rodový feminizmus veľmi mýli, a preto sa kultúra stále nevyvažuje ženským smerom – na škodu celej civilizácie.

Za rozhovor ďakuje a mnohých voličov želá

Alena Ješková