Zdrvujúca výpoveď Róberta Bezáka pre týždenník Vasárnap

Zdrvujúca výpoveď Róberta Bezáka pre týždenník Vasárnap

(22.dec.2012 – 4.jan.2013)

Pravda je viac ako poslušnosť

Zdrvujúca výpoveď Róberta Bezáka pre týždenník Vasárnap

Text Mária Vrabec

Pomaly tomu bude už pol roka, že odvolali z úradu trnavského arcibiskupa, Róberta Bezáka. Odvtedy sa ohlásili jeho prívrženci aj odporcovia, predstavitelia svetského aj cirkevného života, dokonca aj samotný pápež. Mlčala len osoba, ktorej sa to týka, pretože je odsúdená na nemotu, a pretože to vnímala tak, že udalosti má urovnať nie s verejnosťou, ale v prvom rade so sebou samým a svojimi predstavenými. Dlhé mlčanie prerušil po prvýkrát na našu žiadosť – zdrvujúco úprimne vypovedá o svojej samote, o bolesti, ktorá nahlodáva telo i dušu, o viere, ktorá bola skúšaná a posilnená, ale aj o pochybnostiach a sklamaniach. Nie preto, aby súdil / obviňoval, ale aby povzbudil tých, ktorí mali účasť na podobnom ponížení.

Odkedy ste opustili arcibiskupský úrad, úplne ste sa utiahli do ústrania, len iní rozprávajú o Vás. Ako plynú Vaše dni?

Prázdno. Nikomu neprajem tento pocit, lebo vo veku 52 rokov človek nepočíta s možnosťou, že sa stane z jedného dňa na druhý zbytočným. Kto sa dostane vysoko, a zrúti sa do hĺbky, preňho je potom veľmi ťažké sa niekam začleniť. Toto nezávisí od mojej hrdosti; úrad, ktorý som zastával, si tiež vyžaduje úctu, človek musí bilancovať, čo podstupuje.

Teraz ste sa dostali do tej divnej situácie, že ste arcibiskupom bez arcibiskupstva, dôchodcom bez dôchodku.

A takým kňazom, ktorý v tejto krajine nikde nemôže slúžiť sv. omšu. Nechcem žiadneho zo svojich oltárnych spolubratov dostať do tej nepríjemnej situácie, aby sa musel svojho biskupa pýtať, či ma môže vpustiť do svojho kostola.  Darmo som biskupom, ktorému podľa cirkevného kódexu prináleží prvenstvo, ten fakt, že ma zbavili úradu, vnímam ako stigmu.

Neslúžite sv. omše ani ako výpomocný duchovný v Radvani?

Toto vôbec nikto nemyslel vážne. To miesto som dostal len preto, aby som mal z čoho žiť, lebo som ešte nedosiahol dôchodcovský vek. Jedni nemecké noviny vnímali ako chybu prekladu, že som výpomocným duchovným, písali, že ma zaiste vymenovali za pomocného biskupa, veď biskupa nemožno až takto degradovať. Nie úrad, nie hodnosť ľutujem; bolí ma, že mi pošliapali česť. Na Slovensku sa už nemôžem postaviť pred veriacich, aby som im kázal o Bohu, pretože som sa stal osobnosťou, ktorá rozdeľuje verejnosť. Kamkoľvek idem, rozdelia sa ľudia na dve skupiny – na tých, ktorí mi veria, a na tých, ktorí mi neveria.

Toto má aj druhú stránku: tam, kde by ste slúžili sv. omšu, by prichádzali davy, lebo ste sa stali symbolom.

Ani toto nechcem, a zrejme ani moji spolubratia v biskupskej službe. Som kňazom, nie som ani hrdinom, ani revolucionárom, robil som len to, čo mi diktovalo svedomie. Medzi zahanbením a pozdvihnutím je len veľmi krehká hranica, a ja nechcem ustavične balansovať na hrane. Preto som sa radšej utiahol do ústrania.

Ako sa dá spracovať, vydržať takéto pokorenie / poníženie?

Veľmi ťažko. Nikdy by som si nebol myslel, že myšlienka vie tak veľmi bolieť, že nedovolí človeku ani spať. Často sa neviem ani nadýchnuť, tak mi zviera srdce, na vlastnej koži pociťujem, že niet toho dušeného utrpenia, ktoré by nezanechalo stopy aj na tele. Je to také, ako keď silnými rukami formujú hlinu, a ona sa poddá. Vstúpil som do tých kruhov s tou naivnou vierou, že tí, ktorí ma vyvolili, vedia, kto som, aký som, a chcú, aby som spravil, čo som mal spraviť. Nebolo tomu tak. Neprotestoval som proti svojmu odvolaniu, nemám žiadne právo na trnavský arcibiskupský stolec, tak ako ma vyzdvihli, takisto ma mohli aj sotiť dole. Chcel som vedieť len jednu jedinú vec: čím som sa previnil? Ak som bol dobrý v r. 2009, teraz prečo nevyhovujem? Pretože človek sa medzi 49-52 rokom života už nemení natoľko, aby spôsobil prekvapenie.

Nemôže byť, že keďže ste predtým pôsobili ako rehoľník v reholi, tak ste jednoducho nevideli, koľkými komplikovanými záujmami je presnovaná cirkev vo svete?

Prišiel som z jednoduchšieho, prehľadnejšieho prostredia, kde sa mohlo otvorene komunikovať, nebola potrebná diplomacia v ústraní. Toto považujem za nehodné cirkvi, myslím si, že vyjednávanie a dohadovanie je vecou politikov. Prostredie bolo dané, ale ja som sa nechcel zaradiť, pretože som vedel, že by ma zničilo. Nestal som sa kňazom preto, aby slúžil moci a peniazom.

Mnohí aj z radov Vašich prívržencov tvrdia, že ste mali byť opatrnejší, mali ste si zohnať spojencov, uvedomiť si, že cirkev je pomaly sa hýbajúca organizácia.

Ale kde je hranica opatrnosti? Tam, kde človek zjednáva, uzatvára kompromisy, a seba samého klame tým, že je pánom situácie? Vír skôr či neskôr strhne každého, preto som nechcel vstúpiť do tejto rieky. Verejne som vyhlásil, že chcem sedieť pri jednom stole len s takými ľuďmi, ktorí predo mnou nič neskrývajú, a nespriahnu sa proti mne za mojím chrbtom, pretože nie som fanúšikom pokrytectva. Ak je toto moja vina, že nie som kolegiálny, prijímam.

Podľa listu, ktorý zaslal pápež slovenským biskupom, toto bol dôvod.

Odľahlo mi, keď som sa o tom dopočul. Tí, ktorí sa spriahli proti mne, nemohli predsa ísť do Ríma s tým, že som spreneveril financie, že som žil ako bonviván, že podporujem homosexuálov, pretože toto sa nedá dokázať. Ani to nemali odvahu povedať mi do očí, že ma nevedia prijať, lebo toto je príliš detinské. Preto ma obvinili s tým, že som nahlodal jednotu, a tým mi preťali aj ďalšie možnosti.

Nedostali žiadnu možnosť ani pre prípad, že by ste dobrovoľne odstúpili?

Nie, toto ani neprichádzalo do úvahy, a teraz už chápem prečo. Kto by chcel takého nuncia alebo pomocného biskupa, ktorý nie je kolegiálny, s ktorým sa nedá spolupracovať?

Našiel sa medzi slovenskými biskupmi jeden, ktorý Vás vyhľadal, aby sa spýtal, ako sa máte?

Žiaden. Toto ma bolí najviac. Tvrdia, že sú mojimi priateľmi, a že sa za mňa každý deň modlia, ale ani netušia, kde som. Nenašiel sa medzi nimi ani jeden, ktorý by sa postavil – „áno, ja ho poznám, a verím  mu“. Aj preto patrí všetka moja úcta tým mojim spolubratom v kňazskej službe, ktorí sa ma ujali, a teraz znášajú následky svojho kroku. Máme rok viery: nie je tento príbeh aj o tom, že nezačneme hneď po prvom slove pochybovať o tom, koho sme poznali ako čestného človeka, a počúvame svoje srdce? Z Trnavy som odišiel tak, že nemám absolútne žiadne zázemie, pretože aj v reholi, aj na arcibiskupskom úrade som sa venoval nie otázke budovania si zázemia. A tí, od ktorých by sa toto očakávalo, nikto z nich mi nepodal ruku. A pritom aj Svätý Otec im písal, „stojte pri ňom“. Som odkázaní na pomoc cudzích, na pomoc takých ľudí, ktorí nežijú príkladným kresťanským životom, ale majú cnosť spolucítenia, pretože už boli tiež ponížení.

Je potrebné, aby človek okúsil utrpenie na to, aby ho dokázal pochopiť?

Toto učenie nemôže byť len teoretické, je k nemu potrebná aj skúsenosť. Pred mnohými rokmi sa mi pretrhla Achilovka, dlho som chodil s barlami, a vtedy som si uvedomil, koľko ľudí chodí s barlami. Tak ako som vtedy pochopil aký problém predstavuje čo len jeden schod alebo trochu vyšší obrubník, tak teraz chápem, čo znamená úplná izolácia.

Stratili ste veľa priateľov?

Mnohí spomedzi tých, o ktorých som si myslel, že sú mojimi priateľmi, nechceli mať účasť na mojom utrpení, toto chápem. Nevedeli, čo ich čaká, keď sa ku mne pridali na začiatku, a ich priateľstvo trvalo dovtedy, kým som so mnou delili o moje dobro. Ani Ježišov kríž neniesli jeho učeníci, ale Šimon Cirenejský. On im to však nevyčítal, ale po vzkriesení ich pozdravil: „Pokoj vám.“

To, čo sa s Vami stalo, je aj preto zarážajúce, lebo si v takýchto situáciách uvedomujeme, že žiadna pozícia nie je istá: v priebehu okamihu môžeme stratiť všetko. Dá sa na to predpripraviť?

Človek nemôže žiť tak, že sa pripravuje na zlé, že nikomu nedôveruje, ničomu sa nevie tešiť. Koho však postretne nešťastie, nevie hneď myslieť na to, že mu to môže byť na osoh. Aj Kristus potil krv v Getsemanskej záhrade, bolestne vykríkol na kríži: „Otče, prečo si ma opustil?“ Nehovoril, že „nevadí, o tri dni aj tak vstanem z mŕtvych“. Utrpenie je vždy aktuálne, nevieme sa pred ním ubrániť. Práve to by bolo potrebné, aby bolo mementom pre tých, ktorí ho spôsobujú, pretože je ich zodpovednosťou, ak trpiaci človek nevládze znášať ťarchu svojho utrpenia. Verím, že Boh aj takéhoto človeka zahrnie svojím milosrdenstvom, a nebude mu počítať za hriech, ak nevydrží, a padne.

Vatikán tvrdí, dôvody Vášho odvolania nezverejní, aby Vás ochránil. Počúvajúc toto, čo to robí Vás s mužskou hrdosťou a kňazskou poslušnosťou?

Moja duša protestuje, pretože osočovanie nie je možné poprieť. Ako mám dokázať, že moje slová vytrhávajú z kontextu, nechodil som do verejných spŕch, nekamarátil som sa s homosexuálmi? Toto celé je natoľko nehodné, že by som sa vedel ochrániť len tak, ak by som si aj ja niečo vymyslel. Nazrel som do tak hlbokej studne plnej tajomstiev, že mi ešte teraz behajú zimomriavky. Toto mi oveľa viac tlačí dušu ako poníženie, ktorého sa mi dostalo; ale mlčím, lebo pre mňa nie je zadosťučinením zahanbenie cirkvi. Zmyslom kresťanského života nemôže byť pomsta. Ani Kristova veľkosť nespočívala v tom, chodil po vode, že vzkriesil Lazára, ale že sa nechal zviazať a pribiť na kríž. Podrobil som sa vôli cirkvi, pretože verím tomu, že dotyční prídu na to, že nie toho treba trestať, kto pomenuje veci, ale toho, kto spôsobuje zlo.

Kde je hranica poslušnosti?

Určia ju tí, ktorí sú pri moci. Ich trpezlivosť, otvorenosť, cit pre pravdu. Ak povedia, že treba prijať, čo vravia, tak tam je hranica. Pre človeka dnešnej doby však už nie sú príkladom svätí, ktorí v tichej pokore trpia všetko poníženie, ale mučeníci obetujúci svoj život za pravdu. Pravda je vždy viac, je dôležitejšia ako poslušnosť.

Prebieha diskusia v cirkvi o tom, ako by sa mohla stať prehľadnejšou, bližšou človeku?

Neprebieha. Vidím to tak, že hlavnou líniou je, že špinu treba zakrývať, pretože ak sa prevalia nepríjemnosti, cirkev stratí svoj kredit. Pritom však stratu kreditu spôsobuje práve to, že mlčíme aj o verejných tajomstvách. Strácame tým premýšľajúcich ľudí, ktorí vedia ako funguje svet, a práve preto očakávajú od cirkvi viac čestnosti, otvorenosti, veľkorysosti.

Boli ste v arcibiskupskom úrade jeden rok, keď ste pri jednom našom rozhovore povedali toto: vysoká pozícia robí človeka osamelým. Teraz prežívate inú osamelosť.

Nikdy som ešte nebol tak sám. Trochu som sa aj zľakol toho, ako veľmi sa mi páči samota. Nevyhľadávam spoločnosť ľudí, lebo ma unavuje, keď musím rozprávať o tom, čo už aj tak nemôžem zmeniť. Najhoršie je, keď vidím, ako veľmi to poznačilo mojich súrodencov a rodičov. Môj osemdesiatročný otec ma povzbudzuje, pritom by to malo byť naopak. Málokto si uvedomuje, že ak sa niekomu ubližuje, nespôsobujú bolesť len jemu, ale aj tým, ktorí ho majú radi.

Prekvapilo Vás, koľko inteligencie, davy veriacich sa za Vás postavili?

Prekvapilo ma to, a dojalo ma to. Pre mňa je to dôkazom toho, že ľuďom nie je jedno, čo sa deje v cirkvi, majú očakávania, ideály. V tomto zmysle musím byť vďačný tiež za to, že mi Pán dal tento kríž, lebo ho možno unesiem, a budem vedieť osloviť aj iných, aby sa na základe môjho príbehu zamysleli aj nad svojím životom.

Ak veríme, že sa nič nedeje zbytočne, aké závery by sme mali odniesť z tohto príbehu?

To, že ak niekoho v našom okolí obvinia, nesmieme sa mu hneď otočiť chrbtom, lebo milosrdenstvo potrebuje najviac ten, kto si ho na prvý pohľad zaslúži najmenej. V tomto je príkladom Kristov život, a priznávam, že teraz čítam inými očami aj Bibliu. V každom príbehu hľadám podobnosti, záchytné body. Chcel by som veriť, že mi bude táto skúsenosť na osoh, a že ju budem vedieť aj zúročiť.

To, čo ste prežili, otriaslo Vašou vierou?

Zmenili ju. Prehĺbila sa, skrehla, lebo som si uvedomil, aký som krehký. Doteraz som bol tým, kto mal možnosť pomáhať, a teraz som sám odkázaný na pomoc, a toto sa veľmi ťažko prijíma. Hľadám v sebe pokoru, veď kto som ja, aby som povedal, že som si toto nezaslúžil? Pán pozná moje myšlienky, moje vnútorné boje, možno považoval za dobré, aby ma podrobil skúške. Aj vtedy som to tak pociťoval, keď mi oznámili, že ma vysvätia za arcibiskupa. Pred očami sa mi prehral celý môj život, hľadal som body, ktoré by ma oprávňovali na takúto vysokú pozíciu. Po páde komunizmu som precestoval západnú Európu a USA, videl som, akí sú tam otvorení predstavitelia katolíckej cirkvi. Pochopil som, že sa svet zmenil, a aj to, že s ním musíme držať krok. Myslel som si, že je mojou úlohou, aby som vniesol do týchto kruhov nové, nie provinčné myslenie. Dúfal som, že aj v slovenskej katolíckej cirkvi odzvonilo základnému postoju „svoje si nedáme, cudzie nechceme“. Mýlil som sa.

Ako si predstavujete svoju budúcnosť?

Neostanem na Slovensku, lebo nechcem, aby sa zvyšok môjho života točil okolo tejto témy. Zvažujem, že budem pokračovať v štúdiách morálnej teológie v Ríme, aj keď cítim, že po päťdesiatke by už malo byť moje miesto niekde inde, a nie v školskej lavici. Aj inde sa rysujú nejaké možnosti, ale nebude ľahké začať odznova. Ešte som len na začiatku, ešte sa ma často zmocňuje zúfalstvo, že toto už bude vždy takto, že nikdy neprelomím bariéru odlúčenosti.

Očakávate, že sa Vám dostane satisfakcie, že uznajú, že Vás nespravodlivo obvinili?

Viem, že musím objaviť svoj vnútorný pokoj a svoje miesto, ale to nie je iba mojou úlohou. Aj cirkev sa musí podieľať na tomto procese, musí sa ku mne priznať, ukázať, že je iná ako nejaký veľkopodnik, v ktorom keď odvolajú vedúcich, už sa o nich nestarajú. Ja som tomuto spoločenstvu obetoval svoj život, nemôže sa tváriť tak, ako keby sa jej to netýkalo.

Ak cirkevní predstavitelia odkopli niekoho zo svojich vlastných radov, s čím môžu počítať obyčajní smrteľníci, tí, ktorým sa nedostal dar viery?

Často si kladiem otázku, či sa nestala katolícka cirkev elitnou spoločnosťou, ktorá prijíma len dokonalých, ale stačia jej aj formality. Ako keby sa o tých, ktorí sú rozvedení, ktorí žijú vo voľnom zväzku, nechodia do kostola, ani nestarala. Aj tých treba osloviť, všimnúť si to, čo je v nich dobré. Pri poslednom súde sa nebude klásť na váhu, koľko sme sa modlili, ale to, či sme podali pohár vody smädnému. Vždy je príležitosť na obrátenie, aj Ježiš na kríži sa obrátil na lotra, ktorý banoval svoje hriechy, a povedal mu: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“

Onedlho budú Vianoce. Máte v sebe pokoj, radostné očakávanie?

Vianoce strávim so svojou rodinou, bude to také, ako keby som sa vrátil v čase. Pekné, ale aj bolestné, pretože pre mňa Vianoce nie sú o štedrovečernej večeri a rozbaľovaní darčekov, ale o tom, že môžem sprostredkovať ľuďom radostné čakanie na Ježiša. Adventné konferencie, koncerty, omše, stretnutia, všetko to, vďaka čomu sa sviatok dostáva do sŕdc. Sem nepatria len Vianoce, ale aj všetko ostatné, čo som začal, čo som naplánoval. Toto všetko sa pre mňa stratilo.

Keď ste v modlitbách sám s Bohom, o čo ho prosíte?

Silu, aby som vydržal, čo mi nameral. Vnútorný pokoj, aby som dokázal žiť s touto skutočnosťou, a aby som pochopil, na čo to bolo dobré. A vieru, že ešte príde niečo, čo dá môjmu životu zmysel.